Modlím sa, postím, na omše chodím,
desiatky platím, dobré skutky činím,
ó, Bože a Tvoju prítomnosť necítim.
V čom satan víťazíš, že som mŕtvym?
A teda pred Bohom sme mnohí „mŕtvi“,
keď sme Mu neposlušní a stále hriešni.
Až chýba láska, radosť a pokoj v srdci,
naša viera je slabá – sme sťa malomocní.
Uctievame viac uctievanie než Boha,
jaj, príliš sme zahľadení len do seba.
Neraz aj chváliace tímy takto konajú,
že priestor chvál prítomným nedajú.
Nie sme znovuzrodení – obrátení,
anjelsky jazyk – je nám neznámy.
Nestali sme sa chrámom živého Boha,
nečiníme nadprirodzené uzdravenia.
V svätej zbožnosti len na oko chodíme,
kresťanskú meditáciu mnohí odmietame,
ale v svetských veciach sa však kocháme,
pýchou, chamtivosťou zas seba väzníme.
Keď neodpustíme, či zlé myšlienky máme,
je úplne zbytočné každé naše prosíkanie,
a keď nás vnútorný nepokoj pridlho trápi,
temné sily sa tešia, že sme v Duchu mŕtvi.
Je to k smiechu všetkým démonom,
a k plaču svätým Božím anjelom,
že takto priam pochabo mnohí žijeme,
mračíme sa, trpíme, peklo zažívame.
Ó, Otče, nuž nám otvor oči naše zaslepené,
nech spásu Kristovho evanjelia príjmeme,
v pokore, svätosti, podľa Tvojej vôle žijeme,
kiež už svetlom lásky a dobroty žiarime.