Osamelý pastier, oj, srdce mu horí,
pasie si ovečky na Kráľovej holi.
Po grúňoch, po holiach s nimi chodí,
píska si pesničku, až nám slzy roní.
Už za rána, za rosy, cupotajú za ním,
kŕmia sa trávičkou i z horských bylín.
Vôkol nich striehnu krvilační vlci,
neboja sa – chráni ich valach i psíci.
Nuž, buďme jak pastier, láskou plní,
nech aj v nás dobrota i radosť horí,
by aj naše dary, sťa kvietky vykvitli,
a raz povedali: „Oj, šťastne sme žili.“
Ľudí milovali, piesne si spievali,
remeslá tvorili, bytie si krášlili,
hory nám hučali, potôčky žblnkali,
vnúčence bavili a s nimi sa tešili.
Nuž pískajte nám vtáci, melódiu svižnú,
by sme vykročili k Hospodinu nášmu.
Vkĺzli do náruče, do Jeho Lásky,
vďaku Mu vzdávali za život náš krásny.
Ujujú, ujujú, ujúkal,
spev mohutne dolinou zvučal,
radosť Vám prinášam – „zaznelo“,
otvorže mi srdce krásna devo.