28. marca 2018 bolo tomu 15 rokov,
kráčal som po Námestí SNP Bratislavou.
Zbadal som na stĺpe malý oznam,
zajtra sa koná protest proti vojnám.
Že sa ho zúčastním, v duchu som si sľúbil,
o tretej v noci ma však náš Pán zobudil.
Nadiktoval mi silné myšlienky, slová:
„dnes to tam prednes – je to moja vôľa.“
Ráno, keď išla manželka do práce,
dal som jej to čítať, či je to tam správne?
„Je to dobré, veľmi silné, čo s tým ideš spraviť?
Rečniť! Čo si to vymýšľaš! To ty nevieš robiť!“
O 17. hodine som prišiel na protest vzoprieť sa,
viali tam mnohé zástavy a hrala arabská hudba.
Viac ako sto moslimov i našich len tam smutne stáli,
rečniť nikto nemienil, fotografie obetí v rukách mali.
.
Išiel som za organizátormi, že by som chcel rečniť.
„To máte proti vojne? Áno, ale chcem sa i modliť.“
„Kresťanskú modlitbu to si neprajeme“ – prepis som im dal,
o pár minút vravia: „poďte to predniesť, aranžér ma volal.“
Aj keď ste, ako ja, len krátko znovuzrodení,
Boh vám dá smelosť, ráznosť i v rečnení.
Božia prítomnosť počas prejavu bola tak silná,
že moslimky si slzy utierali, pokľakli na kolená.
Odpusťme brat bratovi, národ národu,
aby netrpeli nevinné obete krutú hrôzu,
aby nie zloba, ale mier a láska v nás vládla,
aby dobrota, radosť, spravodlivosť zavládla.
.
Jediný víťaz v tomto svete je syn Boží Kristus,
len On na kríži zomrel za našu spravodlivosť.
Ihneď zastavme túto nezmyselnú vojnu v Iraku,
ktorá prinesie chaos, nepokoj a stratu nám i svetu.
Po skončení príhovoru ma prišli piati moslimovia objať,
ďakovali a pýtali sa kto ma z predstavených poslal kázať?
„Nikto, len hlas Boží som prijal. To Boh teraz na nás myslí?“
Zrazu všetci piati pokľakli, Boha chválili a velebili.
I keď tam boli prítomné spravodajské televízne štáby,
nikde tento môj príhovor nebol odvysielaný.
Aj navštívené veľké redakcie ho odmietli publikovať,
nuž sa nečudujme, aká skrivodlivosť sa deje a ešte bude diať.