„Cesta bezbožných je ako temrava,
nevedia, o čo sa potknú.“ Pr 4,19
.
Cestoval som autobusom Bratislavou,
zrazu dvaja dospelí obri tam zahájili šou,
začali sa drzou krutosťou k nám správať,
že mnohí z autobusu sa pobrali zutekať.
.
Razantne oslovili muža s kufríkom v rukách,
„Otvor nám ho, nepočuješ?“ – hlasno revali naň.
Zo strachu poslúchol a oni mu ho vysypali,
chudák zbieral a títo drzúni sa smelo zabávali.
.
Na zástavke nastúpila staršia žena s taškami,
podložili jej nohu – potkla sa – čo sa to robí?
Chcela na nich rázne zrevať – ale zľakla sa,
zúrili chlapsky na ňu – až skoro z hrôzy padla.
.
Nik z prítomných nezasiahol, ale mne to nedalo,
začal som Boha vrúcne prosiť, ako zvládnuť to peklo.
Vnukol mi – nahromaď v sebe všeobjímajúcu lásku,
potom vystreľ do nich – tak zlomíš ich moc a vládu.
.
Sústredený v mysli som koncentroval Božiu lásku,
až som v duchu zažíval hojnú nadprirodzenú silu.
Vystrelil som ju do srdca a v tej chvíli to ozrutu zohlo,
nebol schopný sa vystrieť, tak to ním otriaslo.
.
Jeho pomocník sa pýta, čo ti je – veď pokračuj!
Neodvetil, len cez chrbát prstom na mňa mávnul.
Už som mohol toho pomocníka premôcť silou,
nevykonal – znova som zopakoval úder láskou.
.
Zrazu sa obaja posadili – ocitli sa jak bez seba,
hlavy mali sklonené k nohám – zahanbili sa.
Verím, že títo grázli pochopili Pravdu Božiu,
že viac už nebudú načúvať hlasu diabolskemu.