Moja ranná modlitba

Dohorel horiaci plameň tvojho žitia,

zhasol, už žiadna iskra nie je v ňom,

nám tvojím blízkym smútkom clivejú srdcia,

pri rozlúčke s tebou, hľadáme pár vhodných slov.

Obdaroval ťa Boh mnohým darom, šikovnosťou,

dobrou dušou, citom, prajnou bedlivosťou,

trpezlivo si zvládal / zvládala/ každú ťažkosť, bolesť, žiaľ,

príčinlivo si žil, / žila/ Božiu pravdu si / tvoj duch/ do sŕdc sial.

Prešťastné chvíle sme s tebou prežili,

tvoj žiariaci úsmev nás i teraz blaží,

s priazňou budeme spomínať, čo sme zažili,

oj, pre tvoju vernosť, vojdu v rajský život mnohí.

Budeš nám chýbať a najmä tým, čo ťa milovali,

tvojím blízkym, čo s tebou šťastne prebývali.

V našich srdciach nám teraz zostáva rana otvorená,

však Božím balzamom žalosť bude isto zacelená.

Modlíme sa: ó, drahý Pane, prijmi brata / sestru/ do náruče,

prosíme Ťa o milosť, za večnú spásu jeho duše.

A v srdciach nám zneje pieseň žiaľu až k Božím nebesiam,

smútočný prejav odznel: Zbohom! Buď oslávený náš Pán.

Bárs telo padlo k pokoju, no tvoj duch, brat náš, / sestra naša/ neumiera.

Spi sladko, veď tvoji blížni si tvoju pamiatku úprimne ctia.

Posledný pozdrav šepkáme do ticha: žiješ v nás a my v tebe žijeme 

a trýzeň smútku v nádej prekvitá, že raz sa v nebi stretneme.