Moja ranná modlitba

Zo svojich skúseností poľnohospodárskeho znalca i roľníka, 

gazda za súmraku stáva – dobytok i chotár naň čaká.
Stádočko nakŕmiť, napojiť, ošetriť, koníkov postrojiť,
do poľa uháňať – orať, siať, sadiť, plevel pleť, ničiť.

Roľník má v srdci túžbu obživiť národ, uživiť rodinu,
v každom čase i nečase aj vo sviatok znáša veľkú drinu.
I my dobrí gazdovia sa staňme, v našom ľudskom žití,
prinášajme lásku Krista, veď len Kristus nás nasýti.

Keď kravičky v maštali bučia, ovečky v košiari mečia,
prasiatka kvíkajú, koníky erdžia – niečo im chýba.
„Kde si gazda, kde si, zabudol si – válovy sú prázdne,
smutné očká máme  –  hladné sme, smädné sme.“

„Pán Boh pomáhaj – Pán Boh uslyš“,
tak sme si žehnali pri práci na poli,
keď sme žitko žali, zemiačky kopali,
či do pozdnej noci kravkám sečku rezali.

Tak pán Boh i nám žehnaj, keď kŕmime sa Slovom,
keď si srdcia hlboko orieme – vysádzame Kristom,
pýchu, zlobu, neresť mnohú  – trhajme, zničme,
nech plevel nám nezadusí, čo nám v srdci rastie.

Burinu vyplejme, nech je pole pekné, zelené,
pokánie čiňme, nech každý náš hriech vybledne,
pokoru, lásku, pokoj ako semienka zalievajme, sejme,
nech kvetiny nášho srdca sú pre povzbudenie i potešenie.
 
Žatvy je mnoho – no robotníkov na žatvu málo,
rozhodnime sa v srdci, že zachránime každé steblo.
Sýpky naplňme, stoly hojne láskou prestrime,
veď Ježiš náš Pastier – On všetky duše miluje.
 
Jak nádherné je to, jak ľúbe, keď kvety vykvitli,
keď láska Kristova v mnohých dušiach svieti,
požehnanie mnohé, pokoj, radosť do sŕdc vstúpi,
človek človeku je bratom tu na zemskej púti.