Moja ranná modlitba

„Cesta bezbožných je ako temrava,

nevedia, o čo sa potknú.“ Pr 4,19

.

Cestoval som autobusom Bratislavou,

zrazu dvaja dospelí obri tam zahájili šou,

začali sa drzou krutosťou k nám správať,

že mnohí z autobusu sa pobrali zutekať.

.

Razantne oslovili muža s kufríkom v rukách,

„Otvor nám ho, nepočuješ?“ – hlasno revali naň.

Zo strachu poslúchol a oni mu ho vysypali,

chudák zbieral a títo drzúni sa smelo zabávali.

.

Na zástavke nastúpila staršia žena s taškami,

podložili jej nohu – potkla sa – čo sa to robí?

Chcela na nich rázne zrevať – ale zľakla sa,

zúrili chlapsky na ňu – až skoro z hrôzy padla.

.

Nik z prítomných nezasiahol, ale mne to nedalo,

začal som Boha vrúcne prosiť, ako zvládnuť to peklo.

Vnukol mi – nahromaď v sebe všeobjímajúcu lásku,

potom vystreľ do nich – tak zlomíš ich moc a vládu.

.

Sústredený v mysli som koncentroval Božiu lásku,

až som v duchu zažíval hojnú nadprirodzenú silu.

Vystrelil som ju do srdca a v tej chvíli to ozrutu zohlo,

nebol schopný sa vystrieť, tak to ním otriaslo.

.

Jeho pomocník sa pýta, čo ti je – veď pokračuj!

Neodvetil, len cez chrbát prstom na mňa mávnul.

Už som mohol toho pomocníka premôcť silou,

nevykonal – znova som zopakoval úder láskou.

.

Zrazu sa obaja posadili – ocitli sa jak bez seba,

hlavy mali sklonené k nohám – zahanbili sa.

Verím, že títo grázli pochopili Pravdu Božiu,

že viac už nebudú načúvať hlasu diabolskemu.