Jonáš Záborský – Slováci

 .

Báseň napísaná pred asi 150-timi rokmi

.

Prečo sa ten slovenský ľud každého tak bojí?

Doja si ho sťa kravičku a on ticho stojí!

Ľudia idú ako ovce, kam ich baran vedie,

a ku stolu chodia vtedy, keď je po obede.

 .

Vyvolia si za vyslanca, koho im rozkážu,

keď majú raz ruky voľné, sami si ich zviažu.

Či to tak má byť naveky? Niet Slovákom rady?

Kto si sám nevie byť pánom, nedočká sa vlády!

 .

Čas dozrel, nuž pridávam…:

 .

A, už Slovač nebojí sa, ona rezko, múdro vstáva,

krivda páchaná, vraždou novinára Kuciaka skončila!

V srdciach delá zahrmeli, skrivodliví oligarchovia padnú!!!

Spravodlivosť už, už vchádza, schopná „mládež“ preberá vládu.

 .

Hoj, pod Tatranským Kriváňom národ začal napredovať,

podvody a korupciu odmietal, umienil si čestne kráčať.

Boh si ho obľúbil, bo Jeho vôľu sväte žil,

nebesá mu otvoril, šťastím radoval sa s ním.