Oj, Slovensko naše krásne,
hviezdy z teba mi žiaria slávne,
preto meno som si z tohto dal,
nazval som sa Hviezdoslav.
Vzácnymi darmi ma Boh požehnal,
slávnym básnikom som sa stal,
krásu som hľadal vôkol všade,
aj v mojom rodisku – milej Orave.
Do literatúry vstúpil ako básnik nepochopený,
doteraz permanentne je málo recitovaný.
Mnohí sa ho pokúšali napodobniť – no neuspeli,
vždy na pol ceste zostali.
Hviezdoslav nestratil vieru v človeka,
neprišiel ani do diablovho pokušenia.
Svoj šťastný raj ctil na zemi,
tým je nám aj teraz stále blízky.
On kráčal po svojej ceste vzpriamený,
sám sebou zostal do posledných dní.
Nielen zobrazoval ale i zvestoval,
medze svojho času a priestoru tak prekonal.
Jeho verše sú plné humanizmu,
sociálnej a duchovnej slobody k ľudstvu.
Je nadčasový a inšpirujúci aj pre dnešok,
preto mu patrí naša veľká vďačnosť.
Baťovi robotníci v Zlíne pri práci,
zdravili sa navzájom „Česť práci“.
Tento prejav z Hviezdoslavovej básne,
bol prevzatý ako pozdrav v socializme .
Svojim duchom v citáte hovoril:
„Lebo nie ten, kto v rozkoši planúc žil,
ale ten, kto tvoril a vytvoril,
môže hovoriť, že žil“!
Oj, chvála Ti, vďaka, drahý Otče náš,
že takýchto podnetných tvorcov nám dávaš.
Pri jeho výročiach a aj sochách ho oslávme,
čašu radosti s veľkou úctou zdvíhajme.
Celá debata | RSS tejto debaty