Moja ranná modlitba

Oj, Pane, Ty si nám lásku daroval,
by sme ňou žili a svet sa ňou rozihral.
V nej sú zakotvené dary prevzácne,
srdcia nám zažiaria, šťastie prijmeme.

Tak blízkych, chorých vystískajme,
povzbudí ich to, my pookrejeme,
presvedčme sa sami, leniví nebuďme,
čo dokáže obyčajné vrúce objatie.

Zmierni to bolesť, zdroj motivácie naštartuje,
nervový systém vyváži, sebavedomie stúpne,
trpezlivosť vzrastie, stres a úzkosť vylieči,
imunitu posilní, hormón lásky /oxytocín/ uvoľní.

Oj, tak láskou žime, blízkych objímajme,
milostivé Božie požehnanie preberme.
Každú ťažkosť, bolesť do rúk Bohu zverme,
ničím sa netrápme – nadšením jasajme.

———————————————————————-

Ako „Herkules“ padol – svedectvo

Cestoval som autobusom Bratislavou,
zrazu dvaja dospelí obri tam zahájili šou,
začali sa drzou krutosťou k nám správať,
že mnohí z autobusu sa pobrali zutekať.

Razantne oslovili muža s kufríkom v rukách,
„Otvor nám ho, nepočuješ?“ – hlasno revali naň.
Zo strachu poslúchol a oni mu ho vysypali,
chudák zbieral a títo drzúni sa smelo zabávali.

Na zástavke nastúpila staršia žena s taškami,
podložili jej nohu – potkla sa – čo sa to robí?
Chcela na nich rázne zrevať – ale zľakla sa,
zúrili chlapsky na ňu – až skoro z hrôzy padla.

Nik z prítomných nezasiahol, ale mne to nedalo,
začal som Boha vrúcne prosiť, ako zvládnuť to peklo.
Vnukol mi – nahromaď v sebe všeobjímajúcu lásku,
potom vystreľ do nich – tak zlomíš ich moc a vládu.

Sústredený v mysli som koncentroval Božiu lásku,
až som v duchu zažíval hojnú nadprirodzenú silu.
Vystrelil som ju do srdca a v tej chvíli to ozrutu zohlo,
nebol schopný sa vystrieť, tak to ním otriaslo.

Jeho pomocník sa pýta, čo ti je – veď pokračuj!
Neodpovedal, len cez chrbát prstom na mňa mávnul.
Už som mohol toho pomocníka premôcť silou,
nevykonal – znova som zopakoval úder láskou.

Zrazu sa obaja posadili – ocitli sa jak bez seba,
hlavy mali sklonené k nohám – zahanbili sa.
Verím, že títo grázli pochopili Pravdu Božiu,
že viac už nebudú načúvať hlasu diabolskému.