Moja ranná modlitba

Patrí k najväčším velikánom literatúry,
tento Rus bol a je po celom svete slávny.
Kázal bratstvo medzi národmi,
jeho myšlienky inšpirovali osobnosti.

Stal sa morálnym pragmatikom – pacifistom,
že vojna a násilie nie sú optimálnou cestou.
Bol spisovateľ, filozof, predstaviteľ realizmu,
nuž príjmime ho a vzdajme mu uznanie aj chválu.

Ako najbohatší vlastník vo svojej zemi,
chudobným pomáhal až do svojej smrti.
Východisko videl s obyčajným ľudom zblížením,
dosahoval to, svojho majetku, rozdelením.

Veril, že žena by sa mala starať primárne,
o svoju rodinu – s láskou a neochvejne.
Odmietal požehnanie zbraní a podporu vojen,
veď tým len ničíme seba, blízkych i svet.

Mnohí tvrdili, že je blázon.
On odpovedal týmto ľuďom:
„Žijete – pokiaľ cítite bolesť,
ale až keď vnímate trpkosť druhých – ste človek“.

K jeho najznámejším dielam patria
romány „Vojna a mier“ a „Anna Karenina“.
Jeho základnou tézou bolo neodporovať zlu násilím,
veď všetko sa dá priateľskou cestou vyriešiť.

Prišli ho do Ruska aj naše osobnosti navštevovať,
prezident T. G. Masaryk sa s ním stretol trikrát,
aj generál M. R. Štefánik, ktorého nazval Tolstoj,
že je: „úžasne vrúcnym i láskavým mužom“.

Hovoril tiež o „svetovom duchu“,
ktorý vedie naše kroky k Bohu,
stotožnil ho s láskou, rozumom , dobrotou,
etickou hodnotou, svedomím a blaženosťou.

V päťdesiatich rokoch upadol do depresie,
jeho smútok rástol bezprostredne.
„Peniaze sú mi nič“, „Moja moc, mi je nanič“.
Veď mnohí, čo všetko majú – nevedia šťastní byť.

So súcitom si sirôtku vzal do domu,
a to mu spôsobovalo radosť i pohodu.
Vzdal sa svojho luxusu – oblečenia,
viedol prostý život – mal podobu žobráka.