Moja ranná modlitba

Keď iného neprávom špiníš, ohováraš,

hromadia sa v tebe chorobné zlosti

a keď je to tvoj blízky, s ktorým žiješ, bývaš,

začneš sa postupne triasť v jeho prítomnosti.

.

To tvoje pyšné ego, robí ťa byť pánom,

iných kritizuješ, namýšľaš si, „vieš ty kto ja som“?

Nikto ti nie je hoden, žiješ si lážom – plážom,

nervy ti už povoľujú, stávaš sa čudákom.

.

Preto tá veľká rozvodovosť – to naše zlé žitie,

keď  jazyk si nekrotíme, len zlobu šírime.

Takých deti najviac trpia, až sa im nechce žiť,

život majú zničený – čo si im to spôsobil, rodič?

.

Chýba im to poznanie, že sami sú si vinní,

pre maličkosti, pletky, hádky si zlo navodili.

Nuž chudáci moji, zadržte to vaše zneváženie!

Kým vás temnosť celkom neovládne…

.

Spamätajte sa, kým je ešte čas,

zvráťte to, vojdite do lásky krás.

Náš život je krátky, tak si ho múdro užime,

duchovne sa naroďme, večnú radosť zažime.

.

Odprosme toho druhého za svoje neprávosti,

zmeňme si správanie k dobru, k poslušnosti.

Skroťme si jazyk, už viac nereptajme,

zlo odpusťme, Bohu sa odovzdajme.

.

Veď len tí, čo sú láskaví, pokorní, milí,

prijmú požehnanie a kalich Božej slávy.

Len tí, čo aj ťažký kríž života v pokoji nosia,

hojnou Božou milosťou sa už na Zemi tešia.