Moja ranná modlitba

Modlím sa, postím, na omše chodím,

desiatky platím, dobré skutky činím,

ó, Bože a Tvoju prítomnosť necítim.

V čom satan víťazíš, že som  mŕtvym?

A teda pred Bohom sme mnohí „mŕtvi“,

keď sme Mu neposlušní a stále  hriešni.

Až chýba láska, radosť a pokoj v srdci,

naša viera  je slabá – sme sťa malomocní.

Uctievame viac uctievanie než Boha,

jaj, príliš sme zahľadení len do seba.

Neraz aj chváliace  tímy takto konajú,

že priestor chvál  prítomným nedajú.

 Nie sme znovuzrodení – obrátení,

anjelsky jazyk –  je nám neznámy.

Nestali sme sa chrámom živého Boha,

nečiníme nadprirodzené uzdravenia.

V svätej zbožnosti len na oko chodíme,

kresťanskú meditáciu mnohí odmietame,

ale v svetských veciach sa však kocháme,

pýchou, chamtivosťou  zas seba väzníme.

Keď neodpustíme, či zlé myšlienky máme,

je úplne zbytočné  každé naše  prosíkanie,

a keď nás vnútorný nepokoj pridlho trápi,

temné sily sa tešia, že sme v Duchu mŕtvi.

Je to k smiechu všetkým démonom,

a k plaču svätým Božím anjelom,

že takto priam pochabo mnohí žijeme,

mračíme sa, trpíme, peklo zažívame.

Ó, Otče, nuž nám otvor oči naše zaslepené,

nech spásu Kristovho evanjelia príjmeme,

v pokore, svätosti, podľa Tvojej vôle žijeme,

kiež už svetlom lásky a dobroty žiarime.