Moja ranná modlitba

Osamelý pastier, oj, srdce mu horí,
pasie si ovečky na Kráľovej holi.
Po grúňoch, po holiach s nimi chodí,
píska si pesničku, až nám slzy roní.

Už za rána, za rosy, cupotajú za ním,

kŕmia sa trávičkou i z horských bylín.

Vôkol nich striehnu krvilační vlci,

neboja sa  – chráni ich valach i psíci.

Nuž, buďme jak pastier, láskou plní,
nech aj v nás dobrota i radosť horí,
by aj naše dary, sťa kvietky vykvitli,
a raz povedali: „Oj, šťastne sme žili.“

Ľudí milovali, piesne si spievali,

remeslá tvorili, bytie si krášlili,

hory nám hučali, potôčky žblnkali,

vnúčence bavili a s nimi sa tešili.

Nuž pískajte nám vtáci, melódiu svižnú,
by sme vykročili k Hospodinu nášmu.
Vkĺzli do náruče, do Jeho Lásky,
vďaku Mu vzdávali za život náš krásny.

Ujujú, ujujú, ujúkal,

spev mohutne dolinou zvučal,

radosť Vám prinášam – „zaznelo“,

otvorže mi srdce krásna devo.