Moja ranná modlitba

Oj, je to veľká Božia milosť tu na svete žiť,
ešte väčšia, keď sa môžme i „80“ dožiť,
v zdraví, sile, Božom požehnaní,
v láske k Bohu, k blížnym, milovaní.

Že môžeme lásku žiť a blížnych milovať,
tvorivosť konať a ňou iných povzbudzovať.
Slabým pomáhať a viesť ich do žitia krás,
oj, to je šťastie, chvála Ti, drahý Otče náš.

Keď som ja – už jeden rôčik prežíval,
Gen. štáb L. Svobodu u nás zasadal.
V našom rodnom dome v Dovalove,
bol som so sestrami vo vedľajšej izbe.

Pred 20-timi rokmi som trpel nevyliečiteľnou bolesťou,
keď som už chcel skončiť – hlas: „Poď sa kajať so Mnou“.
Hlbokou pokorou som sa hneď plne uzdravil – znovuzrodil,
neskôr mi Boh vnukol: „Ty o Mne básne píš.“

Odvtedy kráčam úprimne s Božou Trojicou,
dostávam vzácne vnuknutia – čo je Božou vôľou.
S mojou milou veriacou rodinkou sa hodne teším,
a na viacerých miestach moje básne rečním.

Teraz ma už čaká len krásne, rajské nebo,
čo žiadne ucho nepočulo a oko nevidelo.
To anjelské žitie, nádej v nebeskom príbytku,
otvorená náruč Božia – vernému človeku.

Preto – kým žijem, budem žiť radosťou,
Duch Svätý ma povedie Jeho múdrosťou,
do najlepších chvíľ, vhodných pre mňa,
by som nežnou láskou žiaril každého dňa.